Najčastejšie chyby rodičov v pohybovom vývoji detí do 1 roku

Kedy a ako často dávať deti na bruško

Poloha na brušku je pre deti veľmi dôležitá. Približne od piateho mesiaca, keď sa deti začínajú otáčať z chrbta na bruško, sa celý motorický vývoj začína odohrávať práve z tejto polohy. Preto je nevyhnutné, aby deti polohu na brušku dobre poznali, vedeli v nej zotrvať dostatočne dlhý čas – a predovšetkým, aby sa im na brušku páčilo. V pôrodnici často mamičkám odporúčajú, aby deti na bruško nedávali – kvôli riziku syndrómu náhleho úmrtia dojčaťa alebo vdýchnutiu vlastných zvratkov. Určitá opatrnosť je skutočne namieste pri novorodencoch (do konca 1. mesiaca), ktorí si ešte nevedia sami otočiť hlavičku na brušku. Aj v tomto období však môže byť bábätko niekoľkokrát denne na brušku – pod dohľadom matky. Nie je to tak dávno, čo všetky deti od narodenia bežne vyrastali práve v polohe na brušku.

Kedy začať pokladať deti na zem

Medzi tretím a štvrtým mesiacom je vhodné začať nechávať deti často na tvrdšej podložke, kde sa môžu dobre zaprieť a voľne sa hýbať. Z hľadiska bezpečnosti je najvhodnejšia podlaha. Ak máte doma chladnejšie, môžete použiť hraciu deku, penové puzzle alebo kusový koberec. Hrazdičku používajte len občas – deti, ktoré sú pasívnejšie, sa rady iba pozerajú a nesnažia sa chytiť hračky, ktoré sú ďalej. Lehátko dieťaťu neublíži, pokiaľ v ňom trávi len asi 10 % času. Ak však dieťa trávi v lehátku viac než 50 % dňa, výrazne to brzdí jeho vývoj. V tomto veku bývajú deti často položené na posteli alebo gauči – pre bábätko to nie je ani bezpečné, ani prospešné. Matrac je príliš mäkký, dieťa sa nemôže poriadne zaprieť a jeho vývoj sa tým blokuje. Naopak, dieťa, ktoré sa hrá na zemi, môžete jednoducho presúvať podľa toho, v ktorej miestnosti sa práve nachádzate. Väčšinou deťom úplne stačí, že vás vidia, a sú spokojné. Výhodou toho, že deti netrávia celý čas len v postieľke, je aj vytvorenie určitého režimu – postieľka je určená na spánok, zem na hranie. Tento rozdiel veľmi uľahčí zaspávanie dieťaťa.

Kedy deti samé sedia

Veľmi rozšíreným mýtom je predstava, že v 6 mesiacoch by dieťa malo vedieť samé sedieť. Z hľadiska vývoja je však takáto požiadavka úplne nereálna. Tento názor pochádza ešte z dôb, keď sa deti pasívne posádzali, ako súčasť tréningu chrbtového svalstva. Bohužiaľ sa ukázalo, že generácia týchto detí častejšie a skôr trpela bolesťami chrbta. Po skúmaní sa odborníci zhodli, že chrbtica bola preťažovaná už v detstve – a postoj k pasívnemu posádzaniu sa zásadne zmenil. V USA sú však ešte stále v období pasívneho posádzania, preto mnohé knihy preložené z angličtiny môžu k takémuto prístupu nabádať. Sed je vyvrcholením celého motorického vývoja. Väčšina detí najskôr stojí a lezie. Až keď si lezením posilnia chrbtové svaly, začnú samé sedieť. Sadnú si tak, že z polohy na štyroch sa otočia na bok a potom vystrčia jednu alebo obe nožičky. Spočiatku sa pri sede ešte opierajú rukami o zem. Až keď ich uvoľnia a môžu sa hrať, je chrbtica dostatočne pripravená na samostatné sedenie. Dieťa v žiadnom prípade nesedí z polohy ležmo na chrbte, ako to dokáže dospelý človek. Niekedy si deti sadnú v zvýšenej polohe (autosedačka, kočík, klín a pod.) alebo sa chytia niečoho a vytiahnu sa do sedu (napr. tyčky v postieľke). To je však tiež pasívny sed, rovnako ako keby ste ich do sedu posadili vy. V takýchto prípadoch je nevyhnutné dieťa poriadne pripútať bezpečnostnými pásmi, aby sa nemohlo samo posadiť.

A prečo je pasívny sed nebezpečný?

Okrem toho, že poškodzuje chrbticu, môže blokovať psychomotorický vývoj. Väčšina detí, ktoré boli pasívne posadené, nikdy, alebo len veľmi krátko, lozí. Sed je cieľ a lezenie je cesta. Ak dieťaťu ponúknete cieľ skôr, ako si prejde cestou, pravdepodobne sa na ňu už nikdy nevydá.

Prečo niektoré deti nelozia

Lezenie je jeden z najzdravších pohybov vo vývoji dieťaťa. Nielenže prepája mozgové hemisféry, čím zlepšuje koordináciu a sústredenie, ale najmä posilňuje chrbtové a brušné svaly a pripravuje telo na sedenie. Deti, ktoré lozia, sú samy sebe najlepšími terapeutmi – dokážu sa lezením "preliezť" drobnými nerovnováhami v tele. Lezenie zaberá veľkú časť vývoja, zvyčajne 4 až 5 mesiacov, kým dieťa začne samé chodiť. Napriek tomu je dnes stále dosť detí, ktoré nelozia. Dôvodov je viac, ale najčastejším je jednoznačne pasívne posádzanie. Niektoré deti nemôžu liezť kvôli chodítku. Chodítko je pomôcka, ktorá môže dieťaťu len uškodiť. V žiadnom prípade mu nezabezpečí rýchlejší nástup chôdze. Je výhodné iba pre rodičov, ktorí chcú mať od dieťaťa pokoj. Deťom sa síce páči, že vidia svet z inej perspektívy, a rodičia sú spokojní, že sa im nemôže nič stať – ale nemôžu sa ani plaziť ani liezť. Dieťa sa tým stáva závislé na rodičoch a prichádza o radosť z toho, čo dokáže samo. Motivácia dostať sa do sedu je totiž hlavným motorom celého vývoja.

Stoj a chytanie detí

Dieťa, ktoré sa dostane do stoja, je potrebné čo najskôr naučiť, ako sa dostať naspäť dolu. Ak matka začne dieťa chytať alebo ho dáva dole, dieťa má pocit, že matka je súčasťou jeho pohybového stereotypu. Takéto dieťa sa začne púšťať vždy, keď je matka nablízku, dokonca aj vtedy, keď už dávno vie, ako sa má spustiť dolu. Preto sa väčšina úrazov stáva práve v blízkosti rodičov. Naopak, dieťa, ktoré nie je chytané, sa veľmi skoro naučí spoliehať sa samo na seba. Pri nácviku spúšťania sa zo stoja odporúčam odstúpiť na dostatočnú vzdialenosť a udržiavať s dieťaťom očný kontakt. Hovorte naň pokojným hlasom, aby sa držalo a nepúšťalo – inak spadne. Môžete ho lákavo volať pomocou hračky, ale nedovoľte mu, aby sa vás chytilo. Ak dieťa odmieta spolupracovať, radšej mu ohnite obe nohy v kolenách do kľaku, než by ste ho dali dole vy. Z tejto polohy sa už dieťa bez problémov dostane na zem, a zároveň si natrénuje, ako na to. Ak spadne, neľutujte ho ani nestrašte. Váš dramatický výraz môže rozplakať aj veľmi odvážne dieťa. Každý pád je pre mozog dôležitou informáciou, ako pohyb nabudúce neurobiť. Hlava dieťaťa je teraz na pád oveľa lepšie pripravená než v období, keď sa lebečné švy zrastú. Určite neodporúčam obkladať dieťa vankúšmi, ani mu dávať prilbu. Každé dieťa prispôsobuje svoj pád podkladu, na ktorý je zvyknuté. A väčšinou na asfalte žiadny vankúš ani prilbu nestretne – a ani ich nebude nosiť celý život.

Vodenie detí za ruky

Väčšina detí potrebuje od prvého postavenia sa až po samostatnú chôdzu dlhých 4–5 mesiacov, ktoré trávia lezením a obchádzaním nábytku. Rodičia si často mylne myslia, že chôdza príde oveľa skôr. Často sa stáva, že chcú túto fázu urýchliť tým, že deti vodia za ruky, čím dúfajú, že im pomôžu naučiť sa chodiť. Bohužiaľ, vodeniu za ruky sa nedá hovoriť chôdza – a rozhodne ju neurýchľuje. Dieťa sa do vás zavesí a reflexne pohybuje nohami. Vaša dobre mienená pomoc sa tak otočí proti dieťaťu – vývoj sa zastaví. Dieťa sa nemá kam vývojovo posunúť, a tak sa samostatná chôdza spomalí. Výsledkom býva, že väčšina detí vedených za ruky začne chodiť až okolo 15. až 18. mesiaca. A ich rodičia či starí rodičia často končia v ambulanciách rehabilitačných lekárov s bolesťami chrbta. Preto odporúčam nechať dieťa v pokoji liezť a obchádzať nábytok, nezasahovať do jeho vývoja – chôdza príde vtedy, keď na ňu bude vaše dieťa pripravené.

NAJVIAC POMÔŽETE SVOJIM DEŤOM TAK, ŽE IM VÔBEC NEBUDETE POMÁHAŤ.

© Materiál Polikliniky PROSEK, Lovosická 440/40, 190 00 Praha 9, Prosek
Zdroj: https://www.poliklinikaprosek.cz/stranka-nejcastejsi-chyby-rodicu-eho-vyvoje-deti-do-1-roku-61