Liečba imelom
História
Imelo sa dostalo do centra medicínskeho záujmu počas posledných sto rokov. Keltskí druidi ho uctievali ako "všeliek". V stredoveku sa používalo na liečbu ochorení pečene a neskôr na znižovanie krvného tlaku. Na začiatku 20. storočia vznikol nový záujem o imelo: okolo roku 1907 začal mníchovský botanik Karl von Tubeuf zhromažďovať všetky vtedy dostupné poznatky o imele z oblasti prírodných vied, mytológie a kultúrnej histórie. V roku 1923 publikoval "Monografiu imela".
Už v roku 1904 začal Dr. Rudolf Steiner, zakladateľ antropozofie, hovoriť o imele v rámci svojich humanitne orientovaných výskumných a pedagogických aktivít. Jeho myšlienky prevzala lekárka Dr. Ita Wegmanová, ktorá spolu s farmaceutom Adolfom Hauserom vyvinula prvý prípravok z imela určený na injekčné podávanie. Už v roku 1917 ho používala pri liečbe pacientok s rakovinou vo svojej gynekologickej praxi v Zürichu a dosiahla sľubné výsledky. V roku 1920 boli prvé skúsenosti s terapiou imelom spracované a prezentované na prvom antropozofickom kurze pre lekárov v Dornachu vo Švajčiarsku.
V roku 1935 založila Dr. Ita Wegmanová spolu s kolegami Združenie pre výskum rakoviny v Arlesheime vo Švajčiarsku, ktoré sa venovalo ďalšiemu výskumu a rozvoju terapie imelom. Dnes patria prípravky z imela medzi najčastejšie predpisované lieky v komplementárnej alebo integratívnej onkologickej terapii.
Hlavným cieľom liečby imelom je zlepšiť kvalitu života pacienta. Počas terapie imelom mnohí pacienti zažívajú rýchle zlepšenie celkového stavu, normalizáciu spánku a zvýšenie chuti do jedla i výkonnosti v každodennom živote. Môže dôjsť k zmierneniu bolesti súvisiacej s nádorovým ochorením, posilneniu imunitného systému a zníženiu vedľajších účinkov chemoterapie a rádioterapie.
Botanika imela
Mýty spojené s imelom možno čiastočne vysvetliť jeho botanickými vlastnosťami. Imelo je skutočne zvláštna rastlina. Rastie ako poloparazit na iných stromoch a kroch, no nedokáže zakoreniť v pôde. Bobule neobsahujú klasické semeno, ale jadro výživného tkaniva s jedným alebo dvoma rastlinnými embryami, ktoré musia byť počas celej zimy vystavené svetlu, aby si zachovali schopnosť klíčiť. Vtáky, ako drozd imeložravý alebo brkoslav, požierajú biele bobule a následne vylučujú semená, ktoré sa prilepia na konár. Penica čiernohlavá zase prilepuje semeno priamo na konár pomocou zobáka. Embryá následne vytvárajú tzv. "sací orgán", ktorý drevo stromu postupne obrastie, čím sa semenáčik imela ukotví v strome. Tento orgán zabezpečuje klíčiacemu imelu vodu a živiny.
Imelo rastie veľmi pomaly a svoj typický guľovitý tvar získava až po rokoch. Prvýkrát kvitne vo veku päť až sedem rokov. Vo veku desať až pätnásť rokov sa môže zbierať a spracovávať. V onkologickej terapii sa používa iba bieloplodé imelo (Viscum album L.). Svoje meno získalo podľa bielych priesvitných bobúľ.
V strednej Európe sa imelo vyskytuje v troch poddruhoch: imelo listnatých stromov, borovicové imelo a jedľové imelo. Imelo listnatých stromov rastie obzvlášť často na jabloniach a topoľoch, ale možno ho nájsť aj na javore, breze, lipe, mandli, agáte, vŕbe, hlohu a veľmi zriedkavo aj na duboch a brestoch.
Obsahové látky a ich účinky
Extrakty z imela majú mnoho rôznych účinkov. Môžu stimulovať imunitný systém, poškodzovať nádorové bunky a zároveň chrániť genetický materiál zdravých buniek pred poškodením. Okrem toho môže terapia imelom znižovať vedľajšie účinky chemoterapie alebo rádioterapie a tým zlepšovať kvalitu života pacienta. Syndróm nádorovej vyčerpanosti (fatigue) môže byť takisto výrazne zmiernený terapiou imelom. Navyše sa môže pozorovať aj zlepšenie nálady a zníženie bolesti v dôsledku zvýšeného uvoľňovania vlastných beta-endorfínov organizmu.
Pozorované účinky sú založené na množstve rôznych látok. Extrakty z imela obsahujú viac ako 600 proteínov, pričom najdôležitejšími farmakologickými zložkami sú lektíny imela a viskotoxíny. Obsah jednotlivých látok závisí od ročného obdobia, štádia vývoja rastliny, času zberu, lokality a hostiteľského stromu, na ktorom imelo rastie.
Lektíny imela sú bielkovinové zlúčeniny obsahujúce cukry, ktoré za experimentálnych podmienok inhibujú rast rakovinových buniek alebo ich zabíjajú — teda majú cytostatické a cytotoxické účinky. Jedným z možných mechanizmov pôsobenia je programovaná bunková smrť vyvolaná lektínmi imela, tzv. apoptóza. Okrem toho lektíny imela ovplyvňujú imunitný systém (imunomodulácia).
Viskotoxíny (od slova viscum) sú malé bielkovinové molekuly, ktorých účinky boli zatiaľ skúmané menej podrobne než účinky lektínov. V experimentoch dokázali viskotoxíny narušiť bunkovú stenu rakovinových buniek (cytolytický účinok, nekróza). Podobne ako lektíny môžu stimulovať imunitný systém zvyšovaním aktivity prirodzených zabíjačských buniek a granulocytov.
V lete má imelo vysoký obsah viskotoxínov, zatiaľ čo v zime je obsah lektínov obzvlášť vysoký. To je jeden z dôvodov, prečo sa imelo zbiera dvakrát ročne — v júni a decembri — a pomocou mliečneho kvasenia sa spracováva na rastlinné šťavy. Tieto extrakty sa potom miešajú špeciálnym procesom.
Výrok "Celok je viac než súčet jeho častí" (Aristoteles, 384 – 322 pred n. l.) platí obzvlášť pre terapiu imelom: iba celkový extrakt z rovnakých častí letnej a zimnej šťavy z imela rozvíja celé spektrum účinkov v komplementárnej onkologickej terapii. Keďže terapia imelom má "imunomodulačný" účinok, dochádza k aktivácii buniek imunitného systému.
To môže predstavovať trojitý prínos pri liečbe rakoviny:
- Funkčná imunodeficiencia môže byť zmiernená, čo prispieva k zlepšeniu celkového stavu.
- Operácie, ožarovanie a/alebo chemoterapia výrazne oslabujú imunitný systém. Posilnením pomocou terapie imelom je organizmus menej náchylný na infekcie a pacienti sa môžu rýchlejšie zotavovať.
- Intaktný imunitný systém môže pomôcť predchádzať relapsom v období následnej starostlivosti. Preto možno terapiu imelom pokračovať aj po ukončení onkologickej liečby.
Holistický účinok prípravkov z imela
Často sa pozorovalo, že imelo aktivuje myseľ a dušu a môže človeku pomôcť zbaviť sa paralyzujúceho strachu, ktorý po diagnóze rakoviny často ovláda život. Môže pomôcť pacientovi prekonať počiatočný šok po stanovení diagnózy, aktívne prispievať k vlastnému zdraviu a opäť čeliť životu pozitívnym spôsobom.
Okrem toho má terapia imelom aj "zohrievajúci" účinok, ktorý normalizuje telesnú teplotu úzko súvisiacu s funkciou imunitného systému. Keďže regulácia telesnej teploty môže byť ochorením alebo onkologickou liečbou narušená, mnohí pacienti s rakovinou považujú tento efekt za veľmi príjemný. Zároveň podporuje pocit pohody a poukazuje na priaznivý účinok imela na imunitný systém.
Prostredníctvom terapie imelom môžu pacienti získať väčší pocit komfortu vo vlastnom tele. Učia sa vnímať svoje telo, načúvať mu a chápať jeho signály. Aj pri závažnom ochorení môže terapia imelom pomáhať podporovať kvalitu života.
Podávanie
Extrakt z imela sa podáva subkutánnou injekciou. Podobne ako inzulín alebo heparín sa extrakt aplikuje do podkožného tkaniva, pričom pacienti si ho môžu podávať aj sami. Je však potrebné, aby aspoň prvá injekcia prebehla spolu s ošetrujúcim lekárom alebo zdravotnou sestrou. Tí môžu zároveň ukázať techniku aplikácie a vysvetliť spôsob podania. Spravidla sa prípravok aplikuje dva až trikrát týždenne, najlepšie ráno.
Na čo treba myslieť pri aplikácii?
Prípravky z imela sa majú uchovávať v chladničke. Preto je vhodné ampulku pred použitím krátko zohriať v ruke. Pri aplikácii je dôležité dodržiavať striktne subkutánnu techniku, teda ihla sa zavádza do kože pod uhlom 30 až 45 stupňov. Vhodnými miestami sú oblasť brucha a vonkajšia strana stehna.
Dočasne sa môže objaviť začervenanie v okolí miesta vpichu (maximálne do priemeru 5 cm). Nie je to dôvod na obavy, ale skôr znak normálnej reakcie na extrakt z imela a prejav aktivácie imunitnej odpovede. Táto lokálna reakcia zvyčajne ustúpi do ďalšej aplikácie. Je dôležité pravidelne meniť miesto vpichu, aby sa predišlo ďalším kožným reakciám. Taktiež je dôležité nepodávať injekciu do zapálenej kože, ožarovaných oblastí ani do operačných polí.